Pani W. má 102 rokov. Posledných dvadsať trávi v opatrovateľskom domove. Kedysi bola bohatá a jej jediný syn sa tešil, že raz zdedí secesnú vilku, prenajímaný byt v meste a celkom slušnú hotovosť. Stupeň odkázanosti na opatrovanie jeho matky sa stále zvyšoval a tým stúpala aj výška príspevku. Minulý týždeň predal v matkinom mene byt a dúfa, že peniaze zasa na chvíľu vystačia. Syn pani W. má vyše sedemdesiat a trápi sa, že svojim synom nezanechá nijaké dedičstvo. Vie, čo ho o pár rokov čaká, len odkiaľ na to vziať? Dúfa, že zdedil matkinu srdečnosť a inteligenciu a tiež, že gén nadpriemernej dĺžky života sa uňho neprejaví.
Pán M. má v domove manželku. Už tiež nejaký ten rôčik. Chystali sa na to dlho, bolo len otázkou času, kedy jej demencia pokročí do takého štádia, že nebude môcť bývať doma. Mali nasporené a s nástupom do domova previedli úspory na konto, z ktorého sa hradí vlastný podiel na pobyte v zariadení. Na rovnaký účet odchádza aj viac než polovica jeho dôchodku. Štyri tisícky previedli na konto pohrebného ústavu ako predplatné na pohreb.
Pán M. má vlastne šťastie, ostal mu dom a časť dôchodku. Mnoho dôchodcov je na tom horšie, domy a byty museli predať, z niektorých sa na staré kolená stali sociálne prípady. Výška vlastného podielu na opatrovaní je v každom spolkovom štáte Nemecka iná, vo východnej polovici krajiny výrazne nižšia ako v západnej, v priemere leží pri 602 Eurách.
Na rozdiel od zdravotného poistenia znášajú poistenci odkázaní na opatrovanie a ich rodinní príslušníci časť nákladov sami. Napríklad ubytovanie v domovoch spolu s upratovaním a stravou. Pomohlo by opatrovateľké poistenie, ktoré pokryje kompletné náklady, ale kde na to vziať?
Dôchodk mojej svokry je nižší než priemerná výška mesačného príspevku v opatrovateľských domovoch v našom okrese (+/- 1000 €). Má 80 a zatiaľ je čiperná a zdravá, chodí na vysokohorské túry a do spevokolu, no myšlienky na to, že by raz ostala odkázaná na opatrovanie, ju mátajú pravidelne. Niekedy má z toho nočné mory spojené s búšením srdca, nespavosťou, trasením a dýchavičnosťou - typické stresové symptómy. Jasné, aj svokor dostáva dôchodok a ten by náklady ako-tak pokryl, aj našetrené čosi majú, aj dom, ktorý by sa prípadne predal, ALE! nič z toho si nemôžu užiť bez toho, aby nemali výčitky svedomia, že míňajú prostriedky na budúce opatrovanie. Čo keď sa obaja dožijú stovky? Nechcú nám ostať na obtiaž. Namiesto toho, aby si dopriali výlet do Álp, radšej tých pár stoviek odložia na horšie časy. Kedysi nakupovali kvalitné výrobky priamo u mäsiara, pekára a pestovateľa, dnes radšej nakúpia v diskonte, lebo damoklov meč visí prekliato nízko.
Keď niekto celý život ťažko pracoval a poctivo zarábal, nechce zostať na staré kolená sociálnym prípadom. Jasné, štát sa postará, ale pocit odkázanosti a závislosti je pre hodnotovo nastavených ľudí, celoživotných voličov CDU, rovnako hrozný ako smrteľná diagnóza. A tak nemeckí dôchodcovia radšej šetria každý groš, zdravo žijú a dúfajú, že ak raz nastanú zlé časy a opatrovateľskému domovu sa nebude dať vyhnúť, nebude to trvať dlho.
Predstava nemeckých dôchodcov okupujúcich výletné lode má od reality ďaleko, týka sa len najbohatších. Starecká chudoba je, rovnako ako na Slovensku, vzrastajúci fenomén. Je smutné vidieť ľudí, ktorí vlastnými rukami a rozumom vybudovali bohatý a úspešný štát, ako sa na staré kolená obávajú sklzu do chudoby a nedostatku. Dobre si pamäjú svoje vojnové detstvo a pracovali práve preto, aby sa tie časy nikdy nevrátili.