O Slovensku spoza plota: Nemocnice

Autor: Zuzana Široká Faisst | 21.2.2017 o 22:45 | (upravené 21.2.2017 o 23:31) Karma článku: 12,46 | Prečítané:  6243x

Vraj keby som žila na Slovensku trvalo, každý deň, celý rok, dlhé roky, videla by som veci inak. Čiernou optikou bez ružových okuliarov. Nostalgické kecy o domovine by som vvmenila za nadávky a sťažnosti na blogovej lampárni.

Lebo Slovensko, to nie sú len Tatry pri západe slnka, nostalgia letných prázdnin, jablkové koláče a biele Vianoce. Slovensko to sú aj hnusné nemocnice, Fico a spol., Kotleba a spol., Sulík a spol. a iné spolky a čertove volky. Slovensko, to sú úplatkárske aféry, výltky na cestách, chudobní dôchodcovia a obce bez kanalizácie. Keby som ráčila žiť na Slovensku, netárala by som také idealistické a romantické bludy, ale hrdlačila za sedemsto eur hrubého a nadávala, až by sa Tatry, Fatry a Volovecké vrchy zelenali.

Keď čítam takéto maily a komentáre, myslím na bielu bodku. Viete, takú tú, ktorú nájdete v dobrých galeriách pred obrazmi a umeleckými dielami na podlahe. Keď sa na ňu postavíte, vidíte celý obraz z odstupu, z perspektívy, ktorá osvetlí všetky detaily a zároveň celkový zámer.

Nevidím Slovensko iba v jasných, optimistických farbách pozaplotnej optiky suseda s menej zelenou trávou. A netvrdím, že som ten biely bod správneho pohľadu na svoju rodnú krajinu našla. No možno som sa k nej aspoň trochu priblížila vďaka pohľadu z bielych bodov na iné krajiny.

Napríklad také nemocnice. Nebývame v rodine často chorí, ale stávajú sa nám veci - nezavinené nehody a nečakané pôrody, zlomeniny, preliačeniny a všelijaké iné dovolenkové zážitky. Netvrdím, že nosenie vlastného príboru, toaletného papiera a obväzového materiálu do nemocnice je hodné zdravotníctva vyspelej krajiny, ale zrazila vás už motorka na gréckom ostrove? Mňa áno. Napriek tomu, že som mala dve zlomené ruky, pomliaždeniny na hrudi a narazenú slezinu, celý týždeň sa nenašiel nik, kto by mi pomohol vyzliecť zakrvavené tričko. Obed v aténskej nemocnici pozostával z vlažnej vody s rezancami v jednorázovej plastovej miske podávanej s piknikovou plastovou vidličkou. Keď sa môj muž pozbieral z nehody natoľko, že s nohou v sadre a obväzom na hlave dokázal odkrivkať na trh a priniesť plnú igelitku nektariniek, dokázali sme vďaka ovocnému cukru, vitamínom a tekutinám reštartovať mozgy a pochopiť, v čom je problém. Nie v jazykovej bariére. Skôr v toku hotovosti medzi našimi peňaženkami a bezodnými vreckami ošetrujúceho personálu. Dali sme čo sme mali a zrazu sme (do plastových misiek, samozrejme) dostali rovnaké menu ako ostaných päť pofajčievajúcich pacientov na izbe. Nepýtajte sa ma, prečo so mnou, storočnou babkou, mladou rodičkou a inými ženami na izbe ležal aj môj zrazený muž. Ležal. A dobre sa bavil. Bolo leto, bežali akési futbalové majstrovstvá a každá žena na izbe mala vždy pri sebe minimálne troch mužských príbuzných. Telka fičala na plné pecky, chlapi fandili vždy tomu, kto práve vyhrával, ponad zábradlie na balkónoch susediacich izieb kolovali fľaše ouza. Bol by to skvelý zážitok, keby sme po návrate do Nemecka nemuseli opäť do nemocnice. A rovno na operačný stôl. V Grécku nám totiž zabudli zröntgenovať zlomené končatiny a zasadrovali nám ich len tak naslepo. Trochu nakrivo.

Keď si môj sym zlomil ruku v Provensálsku, zrötgenovali a zoperovali mu ju naozaj príkladne. Nemocnica v okresnom mestečku ničím nezaostávala za podobnými ustanovizňami v slovenských okresných mestách - napriek pekelnej horúčave sme nemohli vyjsť na balkón, pretože na ňom chýbalo zábradlie a na trávnik padali kusy omietky veľké ako bageta.

Aj na pohovosti v Anglicku sme sa cítili ako doma - všade samí slovanskí lekári a doba čakania na ošetrenie sa rovnala inkubačnej dobe ovčích kiahní.

Taliansky pohotovostný lekár v Južnom Tirolsku vyzeral rovanko uťahane ako hociktorý pohotovostný lekár po víkendovej šichte uprostred lyžiarskej sezóny v Popradskej nemocnici. Akurát, že slovenskí lekári sú uťahaní, strhaní, prepracavaní a nedoplatení skôr takým tým melancholickým, pasívne agresívnym, introvertným spôsobom a Taliani dávajú svoju nespokojnosť so svojím píp-píp údelom na plnú hubu. Na plnú čakáreň.

S nemocnicami vo Švajčiarsku sa Slovensko naozaj porovnávať nedá. Balkóny, röntgeny aj polievkové krutóny spĺňali (a istotne aj prekračovali) všetky technické a hygienické štandardy. Na porcelánových tanieroch servírovali usmievavé sestričky vyberané a vyvážené menu a zásobami toaletného papiera na jednej izbe (z hygienických dávkovačov) by sa dali vytapetovať celé Kramáre. Tiež by to bol skvelý zážitok. Keby len po návrate domov nečakal v schránke účet. Mastný účet. V hodnote niekoľkých dovoleniek. Pri pohľade na tú sumu sa mi pred očami vyrojili biele bodky.

Takže späť na biely bod pred obrazom. Porovnať vyblýskané príbory vo Švajčiarsku s vlastným riadom zabaleným do pyžama. Porovnať uziapaného talianskeho chirurga s odovzdaným slovenským. Dať si do relácie sumu použitú na úplatky pre grécku ošetrovateľku s presne vyrátanými položkami na faktúre zo švajčiarskej nemocnice.

Áno, tráva pred švajčiarskymi nemocnicami je najzelenšia. Tráva pred provensálskymi nemocnicami  je spálená od slnka, lebo voda na polievanie je drahá a nemá ju kto zaplatiť. Tá pod oknami gréckych nemocníc je posiata plastovými fľašami a piknikovým riadom. Pred britskými mestskými nemocnicami anglický trávnik nehľadajte. Je tam pragmatický betón. Pred slovenskými najskôr asi asfalt s výtlkmi, spálená tráva vykúka spopod obrubníka. Aj odpadky sa nájdu. Vidím ich. Napriek ružovým okuliarom vysťahovalca. Potkýnam sa o ne a nadávam rovnako ako každý neodvandrovaný Slovák. A potom ich pozbieram. Ako niekto, kto už dlho žije v krajine, kde je to bežné.

A vidím aj dobrých lekárov. A milé sestričky. Všade. V Grécku, v Taliansku, vo Švajčiarsku aj na Slovensku. Keď sa na nich pozriem z odstupu. Z bieleho bodu odstupu priestoru a času.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kiska: Niekedy to vyzerá, akoby sme v jednej krajine žili v dvoch rôznych svetoch

Prezident vyzýva mladých, aby slušne povedali svoj názor.


Už ste čítali?