Osemmesačné dieťa, ktoré váži takmer desať kilogramov dostane v rastovej krivke krížik v políčku "nadváha". Podľa BMI je na hornej hranici normálnej hmotnosti a je potrebné ho pravidelne sledovať a vyšetriť na prípadné poruchy metabolizmu.
Nemám pocit, že moje dieťa jedáva viac ako ostatné. V porovnaní s bábätkami na detskom cvičení, jedáva dokonca menej. Dávame jej iba kojencké mlieko pre novorodeniatka (pre), ktoré neobsahuje žiadny škrob. Už iba trikrát za deň. Zvyšné tekutiny si dopĺňa vodou. Stravuje sa presne podľa plánu prikrmovania vydaného Ministerstvom Bádenska Württemberska pre vidiek a ochranu spotrebuteľa. Iba množstvá sú menšie. Nedostáva žiadne ovocné šťavy ani sladené výrobky.
Napriek tomu mám výčitky svedomia, keď jej dám kvôli prerezávajúcim sa zúbkom občas hryzkať kôrku z chleba. Už aj vo sne ma strašia kalórie z tých pár oslintaných omrviniek.
Vyšetrenie vo Fakultnej nemocnici neodhalilo žiadne metabolické ani hormonálne poruchy. Máme normálne zdravé dieťa. A sme zaň vďační.
Keby nie tých pravidelných kontrol hmotnosti u detského lekára.
Moja kamoška Hanka, detská lekárka a mama, v Eliškinej hmotnosti nevidí žiadny problém. Kontroly hmotnosti sú okej, komplexné vyšetrenie kvôli vylúčeniu závažných porúch vo vývoji a príjme potravy tiež. Ale nasadenie diéty osemmesačnému bábätku podľa nej okej nie je.
Podľa zdravého rozumu tiež nie. Ani podľa rodičovského inštinktu, ani podľa názoru väčšiny skúsených mamičiek.
Ale čo s tým detským lekárom? S jeho tabuľkami, krivkami a BMI?
Mám pocit, že jeho odporúčania a prístup sa riadia podľa šuflíka Migrationshintergrund-Bildungsfern-Übergewichtig. Voľne preložené - blbý tučný prisťahovalec, ktorý nemá páru o zdravej výžive. V utorok pri ďalšej kontrole hmotnosti prišiel dokonca s teóriou, že vtedy u nás (to akože v Československu v sedemdesiatych rokoch) trpeli deti podvýživou, a že keby som vtedy dostávala poriadne jesť, nebola by som teraz taká vychrtnutá, ale prejavil by sa u mňa gén tučnoty, ktorý vo mne drieme. Fakt! Tak ma touto teóriou vyviedol z miery, že som ani nedokázala odpovedať. A ani som si nedohodla ďalší termín.
A to som už spolu s kolegyňami vymýšľala stratégie, ako sa mu pri budúcej kontrole predstavím svojimi akademickými titulmi, alebo radšej pošlem svojho muža, nech si s ním pokecá pravým švábskym dialektom. Som si, bohužiaľ, istá, že prístup tohto renomovaného pediatra by sa hneď zmenil. A hmotnosť našej dcéry by stratila dramatický nádych.
Ale neurobím to. Buď si nájdem iného lekára, alebo (zatiaľ) ostanem u neho a ostanem sama sebou. Pretože všetci pacenti majú právo na rovnaký rešpekt.
Aj bucľaté bábätká.
A len tak mimochodom, podľa tabuliek na tejto stránke je naša Eliška úplne normálna. A za to si zaslúži najmenej polovicu banána. A keď bude chcieť, dostane aj celý!