Winterhoff poukazuje na to, že moderná výchova založená na rovnocennosti rodičov a detí, na rozmaznávaní a nedostatku disciplíny a rešpektu vytvára deti, ktoré nie sú schopné v budúcnosti samostatne existovať a podporovať spoločnosť, v ktorej žijú. Že rodičia prílišnou láskou a dôverou svoje deti emocionálne zneužívajú.
V odporúčaniach pre rodičov sa Winterhoff zameriava na docielenie poslušnosti a tréning slušného správania. Áno, dobre čítate, tréning. Nevhodné správanie musí byť sankcionované.
Z knihy sa doteraz predalo takmer pol milióna výtlačkov. Dlhé týždne sa držala na zozname bestsellerov v žánri vecná literatúra. V Nemecku bola kniha prijatá veľmi pozitívne, a na jej základe sa mnohým rodičom „otvorili oči“ a začal sa, ako to ja nazývam, boj proti tyranii v detskej izbe. Zrazu takmer každý rodič v mojom okruhu požadoval, aby deti poslušne sedeli pri stole a počúvali, o čom hovoria dospelí. Aby na slovo poslúchali. Aby sa správali disciplinovane a robili iba to, čo majú dovolené.
Autor v knihe opisuje „nevychované“ deti, ktorým matky dovolia vysypať svoje kabelky, či ťahať závesy. No a? Nerobí to každé normálne, zvedavé decko? Kde je learning by doing? Objavovanie pokladov, či hravé pochopenie zákonov fyziky?
V roku bolo toto „dielo“ najpredávanejšou výchovnou príručkou v Nemecku. Na trhu je už aj druhý diel, a pripravuje sa tretí.
Winterhoff nás presviedča, že chýbajúci rešpekt dnešnej mládeže je dôsledkom nesprávnej výchovy. Ja si skôr myslím, ze chýbajúci rešpekt detí voči dospelým je len zrkadlom chýbajúceho rešpektu voči deťom a ich prirodzenej spontánnosti. Deti majú právo veci vyskúšať, dotknúť sa ich, majú právo na občasné návaly zúrivosti, ktoré sú podmienené nie zlom v detských dušičkách, ale prebiehajúcim psychickým vývojom a hormonálnymi zmenami. V takej situácii potrebujú deti skôr objatie ako zákazy a „natrénovanie“ ospravedlňovacej frázy.
Existuje teória, že prísna výchova, disciplína a dôraz na rešpekt sa vo výchove dostávajú do popredia v obdobiach hospodárskych a politických kríz. Malo by pomôcť deťom tieto krízy pomocou nacvičenej disciplíny a vytrénovanej pevnej vôle zvládnuť a prekonať. Mimoriadne prísne sa v Nemecku vychovávali deti v tridsiatych rokoch minulého storočia. Všetci vieme, kam to viedlo.
Moja susedka tiež „bojuje proti tyrani“. Jej dcéra, nazvime ju Sofinka, je dokonalým príkladom „poslušného, dobre vychovaného, zdvorilého dieťaťa. Dokáže bez slova sedieť hodiny (až do prepustenia) pri stole a počúvať diskusie dospelých. Sofinka sedí pri stole, aj keď sa preberajú rodinné financie a samovoľné potraty. Neskáče do reči, neje koláče rukami, nekope do stoličky. Keď Sofinku pošlú od stola, povie „s dovolením“ a ide si umyť ruky. Sofinka je múdrejšia a v škôlke vždy ustúpi.
Môj syn si tiež po jedle umýva ruky. Dobrovoľne. Aj tak máva občas má špinu za nechtami. Niekedy od plastelíny, niekedy od čokoládovej torty a niekedy z krtinca. Niekedy si aj pol hodiny bez pohnutia pozerá knižku, občas hodí v návale frustrácie o zem komplikovanú skladačku, ktorá sa rozletí po celej izbe na desiatky pôvodných dielikov.
V stredu boli obidve deti u nás. Odohral sa medzi nimi takýto rozhovor:
Dávidko: „Sofinka, vieš čo? Ideme sa hrať na astronautov.“
Sofinka: „A môžeme?“
>Čo? Dáme si takto stoličky, a to bude akože raketa.“
Ale keď bude tvoja mama kričať, ja poviem, že ty si to chcel.“
„No posuň tú stoličku, prosím ťa. To bude sedadlo. Len dáme dolu podušku.“
„To nie je sedadlo, to je stolička.“
Aká stolička? V rakete predsa bývajú sedadlá.“
Kde je raketa?“
„Drž sa, štartujeméééé“
Nemôžeš tak kričať. Idem za tvojou mamou.“
Odpojíme prvú nádrž.“
Teta, teta, dovolíš mi puzzlovať, prosím?“
Moje dieťa nie je terorista. Nevadí. Môj syn je astronaut.