10 dní na Slovensku, 10 príjemných zážitkov

Autor: Zuzana Široká Faisst | 10.9.2016 o 22:06 | (upravené 1.11.2016 o 11:07) Karma článku: 13,62 | Prečítané:  5591x

Slovensko má zlú povesť: korupcia, rodová nerovnosť, katastrofálne zdravotníctvo, neandertálske služby... všetko vraj ide dolu vodou. Hore to nikdy nepôjde, čítaš. A potom prídeš domov a vydýchneš si: Slováci sú urobení dobre.

Desať mesiacov v roku trávim v Nemecku. Každý deň čítam všetky slovenské denníky a množstvo internetových portálov. Prepletám sa sociálnymi sieťami, telefonujem, komunikujem, pozorujem. Ako na snehovú guľu sa na mňa nalepujú nánosy cynizmu, pesimizmu a skepsy. Kto by poznal Slovensko len z médií, utvoril by si obraz krajiny, ponad ktorú nehodno ani len preletieť, nieto ešte ju navštíviť. Jedna negatívna správa strieda druhú, realisticko-pozitívne články o našej peknej, dobrosrdečnej krajine treba hľadať dobreže nie s lupou. (Náš starký to naozaj robí). A pritom na Slovesnku žije toľko milých, štedrých ľudí. Škoda len, že Jozef Mak a spol. nepoužívajú vulgárne marketingové nástroje, žraločie spojky a stunelované dotácie, aby o sebe dali vedieť.

Na prelome augusta a septembra sme strávili niekoľko dní na Slovensku. A bolo nám dobre. Lebo ľudia okolo nás boli dobrí. Tak prvoplánovo, nezištne, akosi geneticky prirodzene. Nevtieravo slovensky.

1. deň - môj otec vzal vnuka na ryby. Lenže nebrali. Ploskáčom na Teplom Vrchu nechutila návnada s vanilkovou príchuťou. Sused na vedľajšom móle vyťahoval jednu rybu za druhou. Keď videl, ako nadšenie v očiach môjho syna pohasína, zavolal ho, aby mu pri ďalšom zábere vytiahol udicu. A pri nasledujúcich tiež. Nakoniec mu všetky ulovené ryby daroval. Jeho žena, len tak, pri chytaní bronzu, uplietla pre moju dcérku vianočné zvončeky. Nič za to nechceli. Aj tú zázračnú návnadu nám darovali.

2. deň - boli sme navštíviť starkú na oddelení ODCH v rožňavskej nemocnici. Kto túto ustanovizeň pozná, vie, že vestibul lôžkovej časti s výťahmi vyzerá ako kulisa z hororu o transplantácii orgánov. Ale sestričky sú milé. Pochválili starkej účes, župan aj apartné papučky. Trafili klinec po hlavičke, starkej vždy záležalo na tom, aby pekne vyzerala. Sestričky si dali námahu pozrieť sa na pacienta ako na človeka so svojimi pocitmi a túžbami. Rozjasnili starkej deň i celý pobyt v nemocnici.

3. deň - susedom Č. sa urodili nádherné, šťavnaté černice. Otvorili bráničku medzi dvormi a pozvali deti, aby si kedykoľvek prišli pomašktiť. A na balkón nám položili žltú tekvicu. Len tak, lebo majú. Lebo deliť sa je pre nich prirodzené.

4. deň - sused Braňo má päť vnúčat. Vyrába pre ne drevené obrázky, truhličky a čačky mačky. Vyrobil aj pre naše. Lebo veď sme susedia.

5. deň - výročie SNP. V mnohých obciach na Slovensku sa na tento významný deň zabúda - zapadol prachom alebo hnedým bahnom. U nás si ho uctili dôstojne a s patričnou vážnosťou. Som rada, že som tam bola.

6. deň - bolo horúco. Ani včelám sa nechcelo lietať, iba jablká sa tešili, že im sčervenejú líčka. Jediný "plávací" bazén v dedine má chalupárska rodina P. z Košíc. Pozvali nás okúpať sa. Len tak medzi rečou ugrilovali večeru pre desať hostí. Po záhrade sa im špacírovalo deväť adoptovaných mačiek. Aj psa, ktorý ich strážil, našli na benzínke. Veľmi sympatickí ľudia to sú. Pozitívni a dobrí.

7. deň - aj chalupárska rodina K. z Bratislavy má adoptovaného psa. Nevedia, odkiaľ sa vzal. Vedia však, že moje deti milujú ružovú limonádu z karafy s pozláteným okrajom, a tak ju majú vždy poruke. Keby sme náhodou išli okolo.

8. Okolo sme chodili každý deň :) Okrem iného aj preto, že Ďurko s rodinou bol na dovolenke a niekto sa musel postarať o jeho zvery. Dobrovoľníkov bolo toľko, že si spravili plán kto, kedy a ako. Aj teta Alena, čo tiež chodila kŕmiť a zabávať psy, nám dala tekvicu. Dostalo sa mi do uší, že jeden z "kŕmičov" si na chvíľu požičal Ďurkovho jazvečíka na poľovačku. Keby nebol na dovolenke, isto by dovolil. A zasa, aj jazvečíkovi sa z úlovku ušlo.

9.deň -  aj my sme si adoptovali mačiatka. Jednoducho prišli. Dali sme im najesť, dali sme im mená, dali sme im lásku, a tak ostali.

10.deň - Adam Ďurica a Pavol Hammel boli na Koncerte pri tuneli jednoducho úžasní. Ešte úžasnejší však boli ľudia, s ktorými sme sa tam stretli - starí známi aj noví priatelia. Každý mal pre nás spomienku, milé slovo, povzbudenie, miesto pri stánku s gulášom, sladkosti a drobné darčeky pre deti. Mohli sa povoziť na koni, pohladkať sokola a (za mojím chrbtom) vypiť toľko kofoly, že by zaplavila tunel. Nič za to nechceli, veď sa poznáme, nie?

11. deň. Náš starký má 94 rokov a dobro už nehľadá na cestách do ďaleka. Dobro chodí za ním do kuchyne. Deti, vnúčatá, susedia, milí ľudia. Jedni prinesú teplý obed, iní noviny zo schránky, aby sa pre ne nemusel motkať, ďalší kúpia bez vyzvania batérie do tlakomeru. A sú aj takí, ktorí prídu s prázdnymi rukami. Prinesú však úsmev a čas na rozhovor a na spomienky. Tých má starký veľa. Keby chcel, spomenul by si aj na nepekné veci - vojnu, neprávosť, choroby a strach. On si však v tých svojich novinách vyberá iba pozitívne články o dobrých skutkoch, záchrancoch života, o ľuďoch, ktorí niečo urobili pre jeho milované Slovensko. O jednoduchých, milých ľuďoch s mäkkým srdcom, zdieľnosťou a ochotou v génoch.

Áno, niekedy to v mnohých oblastiach ide so Slovenskom dolu vodou, a hore len veľmi pomaly, ale, ako vraví starký, Slováci sú urobení dobre.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?