reklama

Nosím si deti do práce. Nik to nerieši.

Syn mal šesť týždňov, keď som si ho v šatke priniesla do práce. Bolo mu jedno, kde je, len nech je so mnou. Dnes má deväť a cez prázdniny spolu so sestrou triedi spinky v kancelárii. Či som to tak chcela? Ani nie, stalo sa.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (96)

Keď sa mi pred deviatim rokmi narodil syn, bolo pre mňa celkom prirodzené brať ho so sebou do práce. Nie každý deň, pracovný úväzok sa mi drasticky znížil, išlo iba o jedno predpoludnie v mesiaci. Zvyšné hodiny som si odpracovala v home office, rozumej doma, v noci, keď dieťa konečne zaspalo. Pri prechádzke lesom som v hlave kocipovala marketingové stratégie, počas kŕmenia som vybavovala telefonáty. V marketingovej agentúre, pre ktorú som pracovala, to bolo normálne. Nebola som prvá ani posledná čerstvá mamička, ktorá sa na takýto spôsob práce dala. Šéf si pochvaľoval - pracujúce matky sú veľmi dobre zorganozované, disciplinované, motivované potrebou dokázať, že laktačná demencia sa ich netýka. Navrávala som si, že nepostihne ani mňa, tešila som sa, že som vynašla ideálny recept na kombináciu materstva a kariéry. Dieťatko bolo dňom i nocou so mnou a pri tom som bola plnohodnotnou súčasťou pracovného tímu. Až na to, že som už nechodila na služobky. Zastúpili ma bezdetné, flexibilné ambiciózne kolegyne. Bielizeň sa mi kopila po strop, ponožky ostávali prilepené k podlahe. No a čo, veď aj tak k nám nik nechodil. Nikoho som v dedine, kam sme sa presťahovali, nepoznala. Moji priatelia boli v agentúre či rozlezení po služobkách. Blízki priatelia a rodina na Slovensku. Aj tak by som im neprezradila, že mi začína šibať - že synovi pri uspávaní namiesto Spi, anjelik spi, vyspevujem body z ballanced score card, že švábska susedka, plnohodnotná matka, prezradila mojej svokre, celoživotnej plnohodnotnej matke, že nežehlím ani len bábätkovské uteráky (Svokra mi potom darovala na narodky žehliacu dosku). Že kolegyne by ma rady vyšachovali z pozície.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Prešiel rok a ja som si myslela, že som za vodou. Našla som si pracovný rytmus, syn začal konečne lepšie spávať. Dokonca som si myslela, že prestúpim na pracovný model s vyšším počtom hodín. Jedno predpoludnie v týždni v práci, zvyšok ako vždy home office. Lenže šéf nechcel. Začal sa zdráhať, že sa mu to neoplatí, že potrebuje niekoho, kto bude chodiť po Európe, niekoho, kto za svoj plat podá dvestopercentný výkon, niekoho, komu dieťa neogrcká telefón.

Možno by sa to dalo vyriešiť, keby sme bývali vo veľkom meste a nie na švábskej dedine, kde o niečom takom takom ako detské jasle, obedy v škôlke či nebodaj popoludňajšia škôlka nikdy nepočuli. Fakt nie. Moje deti doteraz vôbec netušia, čo je školská jedáleň či družina. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

A tak som si jedného dňa sadla aj s batoliatkom na lúku posiatu púpavovými slniečkami, vyzliekla som syna do dupačiek a spísala si všetky za a proti môjho doterajšieho života. Najsilnejším argumetom za boli samozrejme peniaze, kto by ich nepotreboval. Takisto zaujímavá, kreatívna práca v dynamickej firme. Možnosť sebarealizácie. Potreba udržať si prácu. Bála som sa, že ako Slovenke s dieťaťom mi v Nemecku nabudúce ponúknu akurát tak možnosť upratovať. Argument proti práci bol len jeden. Volal sa Dávid, žul púpavovú hlavičku, naťahoval sa za motýľmi, konvalinkovo sa smial, keď ho na bosých nôžkach šteklila tráva. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vyhral to na celej čiare. Chcela som byť s ním tak dlho, ako on bude chcieť byť so mnou.

S jobom v agentúre som sekla. Ale najprv som si drzo ulovila jedného jej klienta, štvorhviezdičkový wellness hotel. Sídli v našej dedine a ja do práce chodím peši. Keď boli deti malé, brávala som ich so sebou v šatke. Tri predpoludnia v týždni, zvyšok home office. Cez prázdniny, a tých je v Nemecku požehnane, si beriem deti do práce. Šéf, otec a starý otec rodiny, vyhradil pre deti zamestnancov jednu miestnosť na hranie. Ak majú chuť, môžu ísť do bazéna alebo sa zúčastňovať na programe pre hostí. Šéf vie, že investícia do detí sa vráti v podobe spokojných a motivovaných matiek.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Mám šťastie, viem to a vážim si to. Mám šťastie, lebo mám tolerantného šéfa otvoreného novým formám zamestnávania. Mám šťastie, lebo moja práca sa dá vykonávať aj doma alebo s dieťaťom na kolenách. To zdravotné sestry, pokladníčky či ženy obsluhujúce papierenské stroje nemajú.

Možno však majú mamy, svokry a sesternice, ktoré sa im občas postarajú o deti. V tomto prípade mám ja smolu. Aj čo sa týka možností postarania sa o deti v škole či v škôlke, stravovania mimo domu. My sa každý deň o pol jednej stretávame pri stole, pri doma uvarenom obede. Je nám spolu dobre.

Nerozhodla som sa pre takýto kariérno-rodinný model sama. Vtlačili ma doň okolnosti. Zvykla som si a neriešim, čo sa momentálne riešiť nedá. Potešilo by ma, keby to neriešili iní. Potešilo by ma, keby občas niekto navaril za mňa, aj viac peňazí za viac odpracovaných hodín by sa zišlo. Aj nejaký kariérny rast, opäť raz. Ale dobre je, ako je,aspoň nás nikto nerieši. Vyriešili sme sa sami.

Zuzana Široká

Zuzana Široká

Bloger 
  • Počet článkov:  75
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Kto vlastne som a koľko nás je?Kúpte si moje knihy! Zoznam autorových rubrík:  Jabloňové láskyLiterárne NobelovkyKaždodennosti

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu