Pavol Dobšinský, náš hororový Homér

Autor: Zuzana Široká Faisst | 15.3.2016 o 21:28 | (upravené 1.11.2016 o 11:02) Karma článku: 7,66 | Prečítané:  607x

Ozajstný deduško Večerníček sa narodil 16. marca 1828 v Slavošov­ciach. Volal sa Pavol Dobšinský, zozbieral množstvo rozprávok a povestí. Neboli také neškodné ako večerníčky. Spomínate si na ne? Trúfate si čítať ich svojim deťom?

Mám známu, ktorá verejne brojí proti brutálnym slovenským rozprávkam. Vraj sú príliš surové, plné násilia. V každej z nich strieka krv z deväťhlavého draka, zloduchov derú z kože, vzduchom svištia paloše a nože. No a? Svet nie je prechádzka ružovou záhradou. Tvoje deti sa oháňajú laserovými mečmi z Hviezdnych vojen a na playku sa prestrieľavajú z levelu do levelu, zvykla som som odporovať.

Až kým si moje decká nevybrali na večerné čítanie Nebojsu. Priznám sa, bez rodičovskej cenzúry to nešlo. Niektoré časti som musela narýchlo preimprovizovať. „I horkýže stalo!" povie Nebojsa. „Neviem, čo by sa mi malo stať?! Ale ten zvonár, či je mŕtvy a či je živý a či ako je s ním, ten veru pochodil! Pomyslite si, veď vám ten tam bol obesený na váhe. Čo som mal robiť s ním! Vyzvonil som za jeho nohy, a to statočne, ako ste počuli. Lenže, chudák, nevydržal, odtrhla sa mu hlava a tam ten zdrochol so všetkým dolu."

Silné kafe, však? Úplne som na to jadrné, naturalistické vyjadrovanie zabudla. Na druhej strane, ja som ako dieťa Dobšinského rozprávkami skutočne žila. Mali sme (a dúfam, že niekde na pôjde v Rochovciach aj stále máme) krásne staré vydanie s Fullovými ilustráciami. Každú rozprávku som prečítala najmenej osemkrát. A moju milovanú o Mahuliene zlatej panne možno aj stokrát. Myslím, že krváky mi nijako zvlášť neprekážali. Nakoniec sa vždy všetko dobre skončilo - dobrí, pekní, múdri a pracovití našli svoje šťastie a škaredí zloduchovia dostali, čo si zaslúžili. 

Na nášho slovenského Homéra nedám dopustiť. Lebo ho dôverne poznám, lebo je náš. Chodili sme na Základnú školu P. E. Dobšinského a minimálne raz za školský rok na povinné exkurzie do jeho rodného domu. Starí rodičia nám hocikedy, len tak pri pečení palaciniek alebo na prechádzke po lese rozprávali svoje verzie Dobšinského povestí. Bez cenzúry. Čím väčší horor, tým väčšia zábava. Happy end  bol vždy zaručený: "Ja som, pravda tam nebol, ale som počul, aj to ešte, že žijú i podosiaľ všetci spolu, ak nepomreli."

Možno sú na niektoré opisy moje deti naozaj ešte primalé a príliš jemnocitne vychovávané (oni, chúďatká, ani len playstation či wii nemajú), ale o ľudové rozprávky ich nemienim ochudobniť. Nateraz sme prešli na miernejšie, možno kultivovanejšie Feldekovo spracovanie, ale raz aj na hardcore Dobšinského dôjde. Lebo veď svet nie je prechádzka ružovou záhradou, tak nech sa naučia zopár trikov od Vintalka, Valibuka a spol. :) A nech si upevnia vieru v dobré konce a poklady či životné lásky ukryté na konci tŕnistej cesty.

Už teraz si rozprávajú svoje vlastné verzie príbehov o hľadaní princezien a bojoch so šarkanmi, presne tak, ako sme si ich rozprávali my so súrodencami. Aj Dobšinský, ako najstarší z deviatich detí v učiteľskej rodine, mal v súrodeneckom kŕdli istotne nadšených poslucháčov.

Neskôr sa jeho zozbierané (a editované) príbehy rozleteli do všetkých slovenských rodín, niektoré boli preložené dokonca aj do francúzštiny, angličtiny a čínštiny. Pretože mali a majú čo povedať deťom všade na svete, v každom čase, na každej ceste za dobrom, spravodlivosťou a zaslúženým šťastným koncom.

Presne v duchu Dobšinského závetu: "Cesta tá, ani nemôže byť iná, jedine cesta popolvára kráľoviča: cesta oddania sa kráse, pravde a dobru zdravým rozumom, múdrym rozmyslom, celým srdcom, plnou dušou, bez klamu a podvodu, vo svetle minulosti a pravdy.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?