Stehlík: fakt dobrá kniha z Ameriky

Autor: Zuzana Široká Faisst | 15.6.2015 o 10:34 | Karma článku: 4,27 | Prečítané:  894x

O americkú literatúru nie je v slovenských kníhkupectvách núdza. Kvantita diel je viac než postačujúca, ako je to však s kvalitou? Nuž... hojdačkovo. Vie ale priemerný slovenský čitateľ spoznať a oceniť literárnu kvalitu?

Ak  pulty kníhkupectiev očistíme od nánosov žuvačkovo sladkých romancí s povinnými sado-masochostickými prvkami a predvídateľným happyendom, od vampírskych a vlkolačích avantúr pre násťročných i od trilerov plných krvi, klišé a konšpirácií, ktoré dokážu úvod, jadro, zápletku a záver vtesnať do dvadsiatich štyroch hodín deja odohrávajúceho sa na piatich kontinentoch a päťsto stranách, neostane nám veľa mien, ktoré by reprezentovali súčasnú americkú beletriu v pravom zmysle slova. Jedným z mála zlatých zrniek v hrnci plnom lacnej ryže je Donna Tarttová.

Autorka, ktorá si dáva načas

Verili by ste, že slávna Tarttová doteraz napísala iba tri romány? Jej prvotina Tajný príbeh ju vystrelila na samé nebo amerických literátov. Záloha 450 000 dolárov, ktorú za román dostala, bola v roku 1992 jednou z najvyšších v dovtedajšej vydavateľskej histórii. Ani 25 miliónov, ktoré získala za (nikdy nevyužité) filmové práva, nie je na zahodenie. Až do roku 2002 čakala čitateľská verejnosť na jej druhý román, ktorý bol kritikou prijatý s oprávnenými rozpakmi. Po ňom prešlo ďalších desať rokov, kým sa na svetlo sveta dostal Stehlík, vraj preto, že Tarttová dlho hľadala ten správny obraz, ktorý by presne zapadol do jej románovej idey. Oplatilo sa. Za Stehlíka získala Pulitzerovu cenu.

Americká odysea

Hlavná postava príbehu, tínedžer Theo Decker, príde pri teroristickom útoku v jednom z newyorských múzeí o matku. Zároveň však v prachu a troskách nájde svoju životnú (a nikdy nenaplnenú) lásku, vzácny holandský obraz zo sedemnásteho storočia a cestu k novému povolaniu a novej rodine. Tá je však poriadne krivoľaká. Odysea, ktorá sa začína matkinou smrťou, mi nápadne pripomína iný významný americký román zo súčasnosti - Biely oleander od Janet Fitchovej. Theo putuje od jednej pestúnskej rodiny k druhej, krížom cez množstvo amerických spoločenských vrstiev: od tých najvyšších a najkultivovanejších obývajúcich salóny zariadené pravým sheratonom, cez neusporiadanú domácnosť drogovo závislých hazardných hráčov v Las Vegas, ruských alkoholikov, ktorým už dávno odhnili ušľachtilé slovanské korene, až po tichý a usporiadaný svet reštaurátorov historického nábytku, ktorý vonia prachom, fermežou a kvalitným čajom. Uznávam, Tarttová je predsa len vyšší level ako Fitchová, obraz Stehlíka nie je žirafa so zlomeným krkom a Fabritius nie je Kandinsky. Ja tu však vidím paralely. Ale tie ja vidím aj k Oliverovi Twistovi. :)

Dobré úmysly sa zvrtnú v zlé skutky - ale kto môže objektívne povedať, čo je skutočne dobré a prospešné, však?

Theodore Decker pomaly a bolestivo dospieva, vyvíja sa tak, ako sa asi vyvíjajú deti, ktoré tragicky a nečakane stratili matku a potom aj otca - ten však bol stratený už dávno predtým, než zomrel. Z Thea sa oficiálne stáva úplná sirota a vydáva sa na ďalšiu etapu cesty. Z bývalého nadpriemerne nadaného kockáča sa stáva mladík hltajúci tabletky ako iní v jeho veku lentilky, ktorý sa už nikdy nedokáže poriadne sústrediť. A ako už niekoľkokrát predtým, dobré úmysly sa zvrtnú v zlé skutky - ale kto môže objektívne povedať, čo je skutočne dobré a prospešné, však?

"Pri pohľade na ňu ma ochromilo šťastie, bola to ona, až po ten najmenší detail, až po vzorku pieh, usmievala sa na mňa, krajšia, a predsa nie staršia, čierne vlasy a zvláštny oblúk úst, nebol to sen, bola to prítomnosť, ktorá naplnila miestnosť: jej sila, živá inakosť. A hoci som chcel, vedel som, že sa nemôžem obrátiť, že keby som na ňu priamo pozrel, porušil by som zákony jej i svojho sveta. Prišla za mnou jediným spôsobom, akým mohla, a pohľady sa nám v dlhom nehybnom okamihu stretli v zrkadle, ale keď sa zdalo, že chce prehovoriť - zároveň pobavene, láskyplne aj podráždene - privalila sa medzi nás hmla a ja som sa prebudil."

Jazykové lahôdky a literárny slow food

Ak máte radi Styrona, Dostojevského a Rollanda, bude sa vám páčiť aj Tarttová.

Možno je to Tarttovej zámer vykresľovať známe veci novými kombináciami slov, postáv a príbehov. Vo všetkých troch jej románoch sa vyskytuje téma drogovej závislosti, skupinovej (či rodinnej) dynamiky, nečakaných úmrtí, ktoré odštartujú závratný kolotoč fantasticky vyfabulovaných udalostí. Kým v Tajnom príbehu a Stehlíkovi drsný svet závislosti a násilia zmäkčuje a estetizuje hlbokými náhľadmi do dejín a umenia, v jej prostrednom románe s názvom Malý priateľ mi táto línia chýbala. Možno preto si žiadne vydavateľstvo netrúflo Malého priateľa preložiť a vydať na Slovensku. Fetujúca biela spodina a viac-menej usporiadaná americká rodina kdesi v malomeste priživujúca sa na zašlej sláve, k tomu ako hlavná postava čudné nesympatické decko nápadne sa podobajúce na autorku... Bez toho sa slovenský čitateľ zaobíde. Tajný príbeh a Stehlík však do knižnice priateľov krásnych kníh a výpravných románov určite patria. Ak máte radi Styrona, Dostojevského a Rollanda, bude sa vám páčiť aj Tarttová.

Mňa jej príbeh o chlapcovi bez matky a obraze bez divákov, o priateľstve a drogách, o umení, starožitnostiach a pasciach každodenného života očaril. Rovnako ako do príbehu som sa zamilovala do autorkinho spisovateľského štýlu a vyberaného jazyka. Dlhé, komplikované vety, premyslené od prvej kapitálky po bodku. Inteligentný výber slov a obrovská slovná zásoba, ktoré poukazujú na silné vzdelanostné pozadie autorky. Jazykové ornamenty, ľahký rytmus a plynutie textu, emocionálny náboj a ľahká irónia. Tarttová nepíše len o pekných veciach - umení, starožitnostiach, priateľstve, práve naopak, rovnakým dielom píše o veciach vyslovene hnusných - o vracaní do bazéna (na koberce, mramorové platne nočných stolíkov) po drogových orgiách, o každodennom násilí a deťoch, o ktoré sa nikto nestará, o kalužiach krvi vytekajúcich z rozstrieľaných zabijakov. Ja neviem, či to všetko táto drobučká spisovateľka sama zažila, ale jej detailné, naturalistické opisy podobných situácií sú veľmi silné, autentické, niekedy na hranici dobrého vkusu, ale nikdy nie vulgárne a lacné. Neviem, ako sa zámožná americká spisovateľka dostala k prototypu Theovho poľsko-ukrajinsko-ruského kamoša Borisa, ale som istá, že ten je reálny, lebo Boris, to je život, aký nevymyslíš, jedine tak dokreslíš. A ten jeho jazyk! Niežeby to bol týpek na zamilovanie, ale ako literárna postava je dokonalý. Aj keď ho nebudete mať radi, verte mi, je lepšie byť na jeho strane...

Dobrý preklad a odfláknutá anotácia 

Pri čítaní priam cítite pod prstami letokruhy na starom dreve, do nosa vám stúpa vôňa pilín, dubovej dyhy a fermeže...

Jediné, čo by som slovenskému vydaniu vytkla, je anotácia. Tá prednostne opisuje príbeh, kde sú starožitnosti najvyššou métou, pre ktorú sa ľudia neštítia ničoho. Falšovanie starožitností a machinácie s nimi však tvoria len jednu z dejových línií, estetika starého nábytku a neoceniteľného umeleckého diela vyvažujú chaos a surovosť sveta okolo hlavnej postavy a v jej vnútri - nuž, naozaj nie je ľahké zhrnúť takú komplexnú a rozsiahlu knihu do anotácie o desiatich vetách. A, áno, okrem umenia, drog, kriminality a osobnej dezoientovanosti ide aj o starožitnosti, táto línia príbehu je pre mňa osobne najkrajšia, ponúka priam citeľný haptický zážitok - pri čítaní cítite pod prstami letokruhy na starom dreve, storočiami vyhladené drevo mahagónových sekretárov, do nosa vám stúpa vôňa pilín, dubovej dyhy a fermeže... Theodore Decker mal šťastie v nešťastí, že sa vďaka výbuchu v múzeu dostal do domu, dielne a života kultivovného reštaurátora nábytku. Hobie mu dal strechu nad hlavou, pod ktorou mohol zapustiť nové korene, aj ušľachtilé remeslo, ktoré ho mohlo (keby chcel aj počestne) uživiť, a najmä mu poskytol porozumenie, občasné pohladenie po pleci a rodinnú stabilitu (aj keď v nekonvenčnej konštelácii).

Kalorické písmenká

Stehlík je ako Pavlovej torta upečená z písmeniek - z ťažko stráviteľných a nie práve najzdravších ingrediencií ako cukor a smotana, čiže stredoveké výtvarné umenie a drogy, vznikne nadýchaná lahôdka pre pôžitkárov. Až na absolútny záver, posledných päť strán, kde sa hrdina z ničoho nič začne prihovárať imaginárnym čitateľom, kde rieši to obligátne, tisíckrát požuté byť či nebyť. Tých pár strán neplodných reflexií dávno potom, ako sa príbeh majstrovsky vyriešil, gordický uzol a väčšina dilem elegantne presekli, mi neulahodilo. Pôsobili na mňa ako stará žuvačka ledablo vypľutá na majstrovky upečenú, nadýchanú tortu. Ale čože je päť nudných strán zo 728?

Literárny zážitok pre veľkokapacitných čitateľov

Stehlík je literárna lahôdka, beletristické slow food, explózia farieb, chutí a vôní súčasných Spojených štátov. Nedá sa prečítať za jednu noc ani v prestávkach, kým čakáme, až zovrie voda na kávu či dieťa dopíše úlohy. Stehlík nie je kniha, ktorú si beriete na kúpalisko či do čakárne. Na Stehlíka potrebujete nox et solitudo. Investícia do štyroch či piatich prebdených nocí sa však mnohonásobne oplatí literárnym zážitkom par excellence. 

 

   
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?