O poézii na záchode

Autor: Zuzana Široká Faisst | 20.6.2012 o 9:35 | (upravené 7.12.2015 o 20:49) Karma článku: 11,99 | Prečítané:  1022x

Polievala som kvety pred domom, keď sa pri mne zastavila susedka z horného konca ulice. Vraj či by nemohla použiť našu toaletu. Neviem, či jej naozaj bolo treba, alebo či len chcela vidieť ako vyzerá náš dom zvnútra, ale OK.

Veď kto by odoprel starej dáme malú láskavosť? Kvety som dopolievala, suché listy vyhodila, vyprázdnila som poštovú schránku a vyprášila rohožku, kým teta konečne vyliezla. Namiesto očakávaného pocitu fyzickej úľavy som v jej očiach zbadala nefalšované pohoršenie. A pani hneď dala svojim emóciám voľný priechod, že vraj: "Kto to kedy videl, mať knižnicu na záchode?! A ešte k tomu poéziu! Aj Rilkeho, chudáka, rovno vedľa rezervnej rolky toaletného papiera!"

Verte mi, dávam dobrý pozor, aby som mala jeden-dva kotúčiky v zásobe poruke. V Rilkeho záujme. Aj v Peterajovom.

Áno, priznávam, poéziu čítam väčšinou v onej miestnôstke. A nech mi pani I.W., R.M.Rilke aj Sapfó odpustia, nezdá sa mi to dehonestujúce. Práve naopak, je tam pekne, čisto a hlavne ticho. Máme veľké šťastie, že máme na záchode okno; iba maličké, široké akurát tak, aby sa naň zvonku zmestila truhlička s muškátmi. Zvnútra je podokenica vyložená mozaikovými obkladačkami a široká tak, aby sa na ňu zmestili básničkové knižky bežného formátu: celkom na kraji, na čestnom mieste sú zbierky od Rúfusa, vedľa neho Portugalské sonety, Prévert, Peteraj, Ábelová, Miloslav Bartos... Celkom vzadu, pri hygienických potrebách a čistiacich prostriedkoch, býva Ščipačov. Poradie kníh nie je náhodné.

Je to taký môj malý rituál: uprostred dňa, keď malé dieťa veselo vyhadzuje ponožky zo zásuviek a veľké kreslí Boeing 737, na chvíľu odbehnem, zavriem dvere, vyklopím to okienko s muškátmi a vytiahnem trebárs Modlitbičky, otvorím ich len tak, náhodne, trebárs na strane 30,  je tam básnička Deti a dúha a čítam: "Čo ste to vymysleli, detičky? Veď je to divukrásne! Čo skrýva v sebe duša maličkých, že múdry iba žasne?"

Alebo večer, keď sú všetky obchody zatvorené a môj muž sa zabudol zastaviť po chlieb, ale nezabudol sa zastaviť u svojich rodičov na kafčo, šup do miestnôstky s červeno-zelenými mozaikami, vytiahnem Browningovú, prvý sonet: "-Smrť, vykríkla som plná vzdoru, nahlas. - Nie smrť, som láska, - vraví na to on."

A keď prší a Schwarzwald sa mi zdá byť ešte černejší ako zvyčajne, šup na záchod, zapálim sviečku na umývadle, siahnem doprostred poličky-podokeničky a vytiahnem knižku od nášho dedinského básnika Ruda Pažítku a tam: "Celý deň sa potulovať po betliarskom parku, po kolená v opadanom lístí, s lávkou neprevravieť, a ak, tak len múdro ..."

Chápete? Čítať poéziu na záchode je rovnako dôstojné a napĺňajúce, ako čítať ju v hojdacej stoličke v nejakom záhradnom zátiší. Lebo keď to na človeka príde, tá poetická závislosť, je dobré, mať obľúbenú duševnú potravu po ruke a za dverami, ktoré sa dajú zatvoriť.

Aby ste rozumeli, teta I.W., nečítam básne s holým zadkom, a ani si z hygienických dôvodov na toaletu nenosím pohár vína, ja si tam len občas zájdem, aby som si pripomenula, že: "Narodila som sa celkom nahá, žijem ako som sa narodila, narodila som sa celkom malá a prirýchlo veľkou sa stala ..." (Prévert).

Tuším to na mňa zasa ide, Bežím ....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Velez-Zuzulová šla skvelo a skončila druhá, Vlhová klesla na siedme miesto

Američanka Shiffrinová predbehla Slovenku s jasným náskokom.

KOMENTÁRE

Smer je v jednoSmerke. Ako Mečiarov valec či kôl v plote

Fico sa k realite postavil chrbtom. Zahral sa na kôl v plote.


Už ste čítali?