Pokojne k nám prídťe na návštevu a cíťte sa ako doma. U nás sa dá jesť aj z podlahy. Naše bábo nás o tom presviedča dennodenne. A tak aspoň nejedlé objekty menších rozmerov vysávame.
Aj smeti vysypávame každý deň. Pri istotu. Lebo keď našu mačku žravka chytí, chytá myši aj v smetnom koši.
Dávidovu izbu prečesávame tiež pravidelne odvtedy, ako chcel vo svojej izbičke chovať (bohužiaľ už dosť neživého) vtáčika. Našťastie asi nemal vtáčiu chrípku, ale istota je vakcína, a tak aspoň raz za týždeň vytriedim aj šuflíky, košíčky a regály a kamienky, šišky, rolky od toaleťáku, vyžuvané žuvačky a vyčesanú srsť zo psa od susedov vrátim do recyklačného kolobehu.
My sme fakt čistotní ľudia.
Máme len jeden kameň úrazu.
Má asi dvadsať metrov štvorcových a nachádza sa v podkroví napravo od schodov. Keď príde návšteva, zavrieme dvere a tvárime sa akoby nič. Horšie je, keď by návšteva v tejto, pôvodne hosťovskej izbe chcela aj prespať. Nemá kde.
Na gauči sa geometrickým radom množia detské vecičky, ktoré proste nemôžem vyhodiť. Nedá mi to, chápete? Tie totálne coolové rifle na traky, na ktorých Dávid spravil svoju prvú dieru na kolene. Alebo tá froté pyžamka, ktorá bola Eliške už od začiatku malá. (Pasovala by možno tak Barbie po redukčnrj diéte). Vecičky, ktoré sú ako tak nositeľné, som rozdala kamarátkam, ale ostalo ešte asi milión kusov, ktoré nikto nechce. Raz ich odnesiem do Červeného kríža.
Alebo tá telka. Typ Noemova Archa s plochou obrazovkou. Delila sa s mojím mužom o jeho staromládenecký byt. A to bolo strašne dávno. Vtedy, keď televízory boli síce spredu ploché, ale vzadu celá Kim Kardashian. Tá telka dokonca ešte funguje. Lenže v hosťovskej nemáme prípojku na káblovku, a vlastne ani kábel nedočiahne do zástrčky. A tak si tam iba zapadá prachom a zaberá 10m² drahocenného priestoru.
Taká zaprataná hosťovská izba je naozaj luxusný kameň úrazu.
A to ste ešte nevideli, čo sa skrýva v skrini. Bojím sa ju otvoriť, aby vás to nezavalilo. Športové oblečenie na všetky druhy športu od roku 1984 (fakt!) po súčasnosť. Také tie tyrkysovo-fialové bežkárske úbory s ružovými pásikmi a krikľavožltými manžetami. No ale Adidas, ta vyhoď to!?
"Vyhoď to!" kričím na muža kľačiac v skrini a hrabúc tie modré ľanové šaty z Anglicka.
"Vyhoď ty svoje debilné knižky!" odpovedá môj muž chladnokrvne a zaľúbene hladká oranžové šušťáky s logom svojho národného tímu.
"Si sa zbláznil? Vyhodiť knižky? Veď sú to živé tvory!"
"A myslíš, že táto šiltovka je mŕtvola alebo čo?"
Veru, hoci aj krátkodobý pobyt v tejto zatuchnutej miestnosti v nás prebúdza najnižšie pudy. Ale uznajte, vyhodiť knižky! Veď to je číre kacírstvo. Uznávam, diela od Jackie Collinsovej a zbierky Readerś Digest Výber nie sú hodné ani papiera, na ktorom sú vytlačené. Darujem ich hocikomu, kto zazvoní pri dverách a pekne si ich vypýta. Ale vyhodiť?!
A tak je v našej hosťovskej izbe stále menej miesta pre hostí a stále viac vecí, ktoré stratili svoju materiálnu cenu a funkciu, ale ich emocionálne hodnoty nám nedovolia rozlúčiť sa s nimi. Steny zdobia detské kresbičky, pohľadnice a ocenenia za pofidérne literárne súťaže, zo skríň sa valí nepoužiteľné oblečenie veľkosti 34, v šuflíkoch sa naháňajú diskety s kazetami, koktejlové poháre s integrovanou slamkou, ktoré sme dostali ako svadobný dar, fotky ľudí, ktorých ani nopoznáme, školské zošity so známkami, ktoré aj tak vlastným deťom ukázať nemôžeme, kožušina z líšky a také tie mäkké papučky z wellness hotelov. No vyhoď to!
Aj by som, ale nomôžem!
Viem, viem, aj tejto jari to už na všetkých stránkach pre ženy pretriasali - poriadok v skrini = poriadok v duši. Ale viete čo? Ja mám ten svoj chaos (za zatvorenými dverami) celkom rada.
(Aj ten môjho muža, a detí, len im to nepovedzte.)
