My Slováci sme asi od macochy. Globálne prominentné osobnosti často pochádzajú z prominentných národností. A národov. A kontinentov. Všetci vieme, ktoré to sú. Vzhliadame k nim a chceme byť ako oni. Tvárime sa, že sme ako oni, že sme niekto iný. Neviem prečo, ale je to škoda. Práve som si prezrela jeden internetový portál prevádzkovaný veľkým slovenským vydavateľstvom, na ktorom potenciálni spisovatelia môžu uverejniť svoje diela. To, že si autori dávajú anglicky sa tváriace prezývky a mená sa ešte dá akceptovať. Zaráža ma však, že množstvo príbehov z pera slovenských autorov sa odohráva v Spojených štátoch. Prím hrajú americké právničky a inšpektori z CIA a FBI. Akoby americké námety a postavy boli pre našich čitateľov zaujímavejšie. Nie sú. Akoby sa Slováci dokonale vyznali v americkej apoločnosti. Nevyznajú. Ale myslia si to. Akoby sa niektorí, opakujem niektorí, Slováci hanbili za to, že sú Slováci. Akoby sme boli od macochy. pokračovanie článku
Krásna knižka. Náročná. Náročne krásna. Krásne náročná. Doktor Živago nie je román, ktorý sa dá čítať len tak hocikde, vo vani či na pieskovisku. A nedá sa prečítať za jednu noc. Na Živaga si treba urobiť čas, nastaviť sa na jeho vlnovú dĺžku. A potom to príde. Dokonalý literárny pôžitok. Pasternak bol vlastne básnikom, a aj jeho epický román o lekárovi a hobby filozofovi Živagovi a jeho veľkej láske k Lare, je celý popretkávaný lyrickými metaforami, reflexiami a opismi. Neviem, či si Pasternak občas nehrkol pri písaní za pohárik alebo dva Absintu, ja mám pocit, že keď som si pri čítaní jeho komplexného románu dala pohár červeného, otvorili sa predo mnou úplne nové estetické roviny. Kombinácia hodná odporúčania! pokračovanie článku
Asi to ženské časopisy, televízne magazíny, drogérie, susedky-superženy, svokry a ostatné mienkotvorné obyvateľstvo majú naprogramované v dlhodobej pamäti. Len čo vykukne prvá snežienka, stačí aj malý výhonok, treba sa pustiť do jarného upratovania. Niežeby nie, ja súhlasím, ale vravím si, že pomaly ďalej zájdeš, a letáky s ponukou zľavnených čiastaicich prostriedkov, zaručené rady na umývanie okien bez šmúh a veľavravné posunky smerom k tej pavučinke nad kredencom, ktorú si pestujeme už od jesene, hádžem tam, kam patria - do do virtuálneho koša nepotrebných informácií. Vidíte, do koša, nekopnem ich niekde pod gauč, nie sme predsa nijakí humusáci. Len s tým upratovaním máme ešte nejaké nevyrovnané účty. pokračovanie článku
Ležia vo svojich postiaľkach, svetlo z chodby im na líčka kreslí dlhánske tiene z mihalníc. Rúčky majú rozhodené do strán v polohe "patrí mi celý svet". Zazipsovaní v modrých spacáčikoch snívajú o pekných veciach. Tie menej pekné ešte nepoznajú. A ja im želám, takto na dobrú noc, aby sa im ešte dlho, dlho snívali sladké sny. Aby nepoznali nočné mory. Aby ich, kamkoľvek ich život zaveje, na konci dňa vždy čakala teplá postieľka. Aby vždy mali niekoho, kto im dá pusu na dobrú noc. Aby vždy mali niekoho, kto im dá pusu na dobré ráno. pokračovanie článku
povedal mi (zasa raz) náš detský lekár. "Dávajte mu menej jesť. Obmedzte uhľohydráty. Rieďte mu mlieko." S každým lekárovým odporúčaním sa pred mojimi očami objaví nový obrázok bezútešnej budúcnosti mojej dcéry. Decká v škole sa jej budú vysmievať: tučibomba raketa, vyletela do sveta. Nikdy z nej nebude modelka ani misska. Bude nosiť neforemné oblečenie á la veľkorodinný stan. Nebude mať žiadneho škôlkárskeho frajera a nikdy nebude tancovať balet. Moja dcéra je (vraj) tučná. Moja dcéra má osem mesiacov. Posadnutosť štíhlosťou si našla cestu už aj do bábätkovských kočíkov. pokračovanie článku
Dielo "Zázračná cesta Nilsa Holgerssona s divými husami po Švédsku" vyšlo prvýkrát roku 1906. Neviem, či pani Selma používala písací stroj, alebo všetko napísala ručne, ale asi si dala načas. A istotne si dala záležať. V záplave novodobej akčnej literatúry som úplne zabudla, aké krásne môžu byť opisy krajiny, krátke, zabávne exkurzie do dejín, náhľady do života ľudí a zvierat. Vo svojom románe, ktorý bol pôvodne učebnicou zemepisu, sa Lagerlôfovej podarilo zachytiť také to "postoj chvíľa, si krásna" a jej dielo nepriek tomu nestratilo napätie a šťavu. Román ocenený Nobelovou cenou v roku 1909 má čo povedať aj v roku 2012. pokračovanie článku
Dnes sme mali na obed filé z lososa, varené zemiaky a uhorkový šalát. A už nič, iba minerálku. Bolo to dobré, mužovi chutilo, aj Dávid všetko zjedol. Ale viete, čo by som si dala ja? Kuraciu polievku z naozajstnej kury s domácimi rezancami. Potom sviečkovú na smotane s domácim knedlikom a k tomu jeden maličký rezníček, len tak na ochutnávku. A potom dva kúsky makovej štrúdle. Proste klasický slovenský nedeľný obed. Akosi sa vytratil z nášho denného programu. A mám taký nutkavý pocit, že ho treba zachrániť budúce generácie. Len ktorej mame by sa ešte, nedeľu čo nedeľu, chcelo stáť od rána pri sporáku? pokračovanie článku
Som raňajkový dojížďák. V stredu ráno ma na stole čakalo naozaj lákavé menu: Dávid nechal na tanieri kôrky z dvoch hrianok, muž odišiel do práce a pod novinami zabudol polovičku vianočky s lekvárom a nutelou, bábo ožužlalo špaldovú žemličku do podoby niečoho amorfného a dosť slizkého. A pod stolom omrvinky, ktoré by nasýtili celý kurín. Zjedla som iba tie hriankové kôrky. Žemličku vysuším a bude do fašírok. Napriek silným morálnym zábranám z vyhadzovania jedla, nutelu s marmeládou do mňa nikto nedostane. A to je problém. Nie každý si môže dovoliť chovať na balkóne príručné prasa, či praktický párik sliepok pod stolom. Tak čo s tým? pokračovanie článku
Môj syn je niekedy ako z divých vajec. Niekedy ním všetci čerti šijú. Niekedy vreští ako stádo opíc. Niekdy sa nezmestí do kože. Niekedy je zúrivý ako lev v klietke, a niekedy úplne besný a vreští, akoby ho z kože drali. A priznám sa, niekdy mám sto chutí dať mu jednu po riti. Ale nikdy, nikdy by som ho nenazvala teroristom, tyranom, uzurpátorom, či diablom. A v tom je ten problém. Boj proti tyranom s detskou tváričkou je téma číslo jeden v škôlke, na mamičkovských kávičkách, či dokonca na cvičení s bábätkami. Má to na svedomí Michael Winterhoff so svojím bestsellerom: „Warum unsere Kinder Tyrannen werden oder Die Abschaffung der Kindheit". Vyšla už aj v českom preklade pod názvom: „Proč se z našich dětí stávají tyrani". pokračovanie článku
povedal môj syn v škôlke. Zhlboka som sa nadýchla a začala v hlave snovať prednášku o tom, ako si po nociach, keď deti spia, kazím oči pri počítači, a o tom, aké mám šťastie, že online marketing sa dá robiť väčšinou aj doma v pyžame, a aké má on šťastie, že po príchode zo škôlky ho doma čaká teplý obed a mama, ktorá nevonia čističom na toalety. A že upratovačkami sa stávajú iba tety, ktoré sa v škole neučili. Ale moment, čo by bolo, keby mama môjho syna naozaj bola upratovačka? Nič. Nezbláznili by sme sa. pokračovanie článku
Tú knihu poznáme asi všetci. Keď som vyberala knižky do môjho čitateľského výberu na rok 2012, hneď sa mi pred očami vybavil starec Santiago, ktorý mal oči modré ako more, a ktorý bojoval s tou rybou (merlinom, marlinom, mečúňom, tuniakom). Ešte som si spomenula na chlapca, starcovho spoločníka a na to, že starec rybu síce ulovil, ale domov nedoniesol. Aspoň nie celú. Tak prečo som chcela tú knihu čítať ešte raz? Možno preto, že dúfam, že dospelými očami, obdarená životnými skúsenosťami a modernými médiami uvidím niečo nové. A možno som len chcela začať čítanie Nobeloviek niečím jednoducho pekným a prostým. pokračovanie článku
Tak a sme doma. Vrátili sme sa z domova. A ja sa pýtam: domov, sladký domov, kde vlastne si? Slovenská rodná dedina, ďalej SRD (čítaj podľa vzoru Jéerdé) nesklamala. Boli tam všetci. Rodičia, súrodenci, švagriná, starká, starký, netere, sesternice a hŕby susedov si podávali kľučky a ruky, štamperlíky, deti a recepty kolovali z ruky do ruky. Presne na to som sa tešila. Na kopu ľudí, klebety v Gemerskom nárečí, na to, ako spolu s párikom susedov či známych s igelitkami vbehne do kuchyne aj nejaký pes a nikomu to nevadí. Lenže slovenská rodná dedina, odteraz už naozaj len SRD, sklamala. pokračovanie článku
„Rok 2012 bude priať intelektuálnemu rozvoju a kreatívnym aktivitám." čítam práve v horoskope pre moje znamenie. To sa mi hodí, pretože do Nového roka som si (zasa raz) predsavzala rozvíjať svoj intelekt. Tentoraz trochu iným spôsobom. Či sa výsledok odzrkadlí na hodnote IQ, kariérnom rebríčku, spoločenskej prestíži či nebodaj na výhre vo vedomostnej súťaži je viac než otázne, ale jedno je isté, moja duša si príde na svoje. Už ju vidím ako pradie od blaženosti, oblizuje sa za ušami a chce stále viac. Možno sa z nej stane závisláčka a ja kvôli duševnému blahu budem rodine servírovať už iba instantné polievky a oblečenie bez aviváže. To sa ešte ukáže. Do roku 2012 som si predsavzala každý mesiac prečítať aspoň jedno dielo od autora oceneného Nobelovou cenou za literatúru. pokračovanie článku
Wer bin ich und wenn ja wie viele?
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
